Ako si pýtať šalát

Už dlho som mal taký pocit, že musí existovať finta.

Keď chcem 15 dekov šalátu, predavačky mi temer bez výnimky kydnú takých 16 až 18.

"Môže byť?" "Ale môže..."

Skúsil som aj neštandardnú odpoveď, že nemôže. Ofučané ksichty.

Nuž keď treba predávať, tak treba predávať.

Skúsil som si dnes vypýtať 13 dekov.

Predavačka si nebola istá: "Koľko?!"

Úplne som počul nielen otáznik, ale aj ten výkričník. Zopakoval som svoje číslo.

Hneď to fičí, váha ukazuje 14,8 a že či môže byť.

"Môže."

A dodávam: "Ja som chcel 15."

Aj ona sa smeje...

Som zvedavý, či to bude fungovať aj na iné vážené potraviny.

Dnes som na jurách zarobil

Presvedčivý pohľad na to stačil.

V podniku, do ktorého chodím na menu (nie menučko, pána kráľa, pozri tamtohľa) som dnes skonzumoval za 4,28.

S prehľadom podávam gastráč v hodnote 2,99 a jednu eurovú mincu. Myslel som si, že dávam dosť, teta za pokladňou mala iný názor. Hľadí na to, chce odo mňa ešte niečo. Vravím, že aby mi vrátila päťdesiathaliernik.

Krútila hlavou, potom vytiahla päťhaliernik. Toto chcem?

Nie, päťdesiathaliernik. Veď 4,99, 0,50 vráti, to má ešte 21 drobných navyše.

Keby mi vydala hneď, prišla by na to, kde je zrada. Ale čím dlhšie nad tým premýšľala, tým asi bola presvedčenejšia, že som jej dal dvojeurovku.

Nakoniec sa mi ospravedlnila (!) za zdržanie, že má ešte s jurom problémy.

Má. Aj ja mám. Lebo som ju nechcel ošmeknúť, len som si to zle porátal. 2,99 plus jedna nie je 4,99. Zlý počtár je lev.

Dal som si kapitalistický záväzok, že zajtra jej to euro odovzdám.

Ako vám chutí juro?

Nie, v titulku nie je pravopisná chyba. Juro alias euro.

Priznám sa, mne zatiaľ veľmi nechutí.

Po prvé, zatiaľ ešte stále míňam koruny, čo sa mi v peňaženke snáď liahnu (viem, mnohí by takú portmonku chceli, ale nebojte sa, to je len môj dojem, že sa liahnu). Takže jurom som moc neplatil.

Po druhé, ceny v jurách sú strašne zradné. Halier hore, halier dole (zväčša hore) a v skutočnosti je to korunka ku korunke. Ledva sme sa naučili brániť proti psychologickým trikom typu "19,50 je desať a niečo", máme tu situáciu, keď na každom "halieri" záleží. Každý cent má váhu centov.

Po tretie, myslieť v jurách ešte dlho nebudeme. V obchode sa snažím uvedomovať si ako prvú novú cenu, potom odhadnúť, koľko to asi je, potom pozerám cenu v korunách. úspešnosť je zatiaľ dosť biedna, rozptyl aj plus mínus dvadsať percent. Menej číselne zdatní ľudia musia trpieť. Buď trpia teraz alebo budú trpieť neskôr, keď duálne zobrazovanie zmizne.

Levica mi dnes volala, že potrebuje niečo prekopírovať, v školskej kopírke. Aby som sa nesmial, ale že jej sa to zdá nejak veľa. Že chce prekopírovať 250 strán a za jednu pýtajú 13 centov. No sakra, krát tridsať, to je asi 3,90 za stranu, tisícka adios... pozerám, že kopírovanie od mojich VŠ čias riadne podražilo. Žeby papier? Žeby toner?

Alebo žeby hm?